Ernest BEVILAQUA (1895–1975)     

Od kamenára ku kominárskemu majstrovi v Poprade (Slovensko)

 

 
 

   

 

        Môj starý otec Ernest Bevilaqua sa narodil 24.1.1895, ako

tretie dieťa svojích rodičov v Dobrej pri Trenčíne. Detstvo však

prežil v SpišskomPodhradí. Keďže jeho otec neprejavoval o výchovu

svojích detí  záujem, vychovávala ho jeho mama. Ako sám spomínal,

mladosť mal peknú ale aj veľmi ťažkú. Po ukončení maďarskej

meštianky, nastúpil za tovariša k Antonovi Münnichovy, kominárskemu

majstrovi v Spišskom Podhradí, majiteľovi „reálneho práva“ pre

kominársku profesiu pre oblasť Spiša (Levoča,  Kežmarok, Spišská

Sobota). Tu niekde sa začína zaujímavý celoživotný príbeh hodný

aj sfilmovania.  Anton Münnich, v tom čase totiž zastával v Spišskom

Podhradí významné spoločenské postavenie.

           

    Toto postavenie vyplývalo z jeho funkcie kominárskeho majstra, ale aj s jeho pôsobenia vo funkcii notára a starostu mesta. Keďže s manželkou boli bezdetní, veľmi rýchlo si obľúbili svojho tovariša Ernesta. Všetko nakoniec skončilo skoro až happy-endom. Manželia Münnichovci si Ernesta obľúbili natoľko, že si ho „osvojili“, takže sa stali jeho druhými rodičmi. Anton Münnich, dokonca v roku 1922, na sklonku svojho života preto predal, svoje „reálne kominárske právo“ môjmu starému otcovi, ktorý sa vlastne z pomyselného chudobného kamenára po svojom otcovi, stal po smrti Antona Münnicha kominárskym majstrom v novo vzniknutom okrese Poprad. Zároveň s funkciou získal ale aj dôležité spoločenské postavenie, čím vytvoril svojej rodine mimoriadne podmienky na jej existenciu. Tento kominársky príbeh je však omnoho zložitejší, poďme preto pekne po poriadku.

 

    Anton Münnich odkúpil 1.1.1877 od Carla Mathiasa Mayerhoffera „reálne kominárske právo“ pre okres Spišská Sobota, ktoré on užíval od roku 1828, kedy mu bolo pridelené, 10.8.1828 pod číslom 8638/1857, vládnym nariadením bývalého Rakúsko-Uhorska, na základe všeobecného dekrétu vydaného Máriou Teréziou dňa 15.7.1748.

       Kominárstvo má svoju históriu. Okrem symbolu šťastia – pri dotyku čo najviac špinavého kominára, má kominár aj inú dôležitú úlohu - odstraňovať sadze z komínov tak, aby nevyčistené komíny nespôsobili požiare. Prvé záznamy v Uhorsku  o kominároch sú už zo 17.storočia. V roku 1748 bol založený celouhorský cech. V roku 1828 sa počet miest, kde bolo vydané „reálne kominárske právo“ rozšírilo aj na Spišskú Sobotu a jej okolie.   Mesto Poprad schválilo  kominársky  štatút v roku 1901. V tom  čase už  kominárskym  majstrom v Spišskej Sobote bol Anton Münnich. V jeho pôsobnosti bol zrejme celý Spišsko-Sobotský okres. V roku 1913 si Anton Münnich prenajal kominárske právo aj v Poprade. V roku 1917 mu bola zmluva predĺžená do roku 1922.

      Tu niekde vznikol a začal svár medzi mestom Poprad a nositeľmi štastia.  Predmetom sporu bolo samotné tzv. „reálne kominárske právo“. V roku 1922 totiž došlo k reorganizácií štátnej a obecnej správy, čím Poprad získal štatút „veľkej obce“. Obecní páni si to vysvetlili po svojom – „reálne kominárske právo“ je vlastníctvom mesta a teda je povinnosťou kominárskych majstrov vymetať mestské komíny povinne, zároveň sú povinní platiť za jeho užívanie nájom 100 Sk ročne. Anton Münnich ale hlavne môj starý otec, ktorý v roku 1922 uvedené „reálne kominárske právo“ odkúpil a po smrti Antona Münnicha aj vykonával, sa samozrejme voči tejto povinnosti bránili. Tento právny spor trval od roku 1922 až do roku 1948, kedy sa jeho ukončenie stráca. Priebeh sporu bol veľmi zaujímavý, Ernest Bevilaqua požiadal mesto o platenie poplatkov za vykonávanú prácu, čo mešťania odmietli. V roku 1935 mešťania predložili požiadavku na vypísanie súbehu na miesto kominárskeho majstra, zároveň žiadali dokladovanie jeho „reálneho kominárskeho práva“ na základe ktorého získal v roku1922 živnostenský list.

    Treba však povedať právnickú pravdu, že jeho „reálne kominárske právo“, aj keď ho odkúpil, nebolo „reálne“ ale „osobné“ , takže došlo asi k oklamaniu úradov a koncesiu v r.1940 rozhodnutím Okresného úradu v Poprade získal. Pre zaujímavosť možno ani sám netušil, čo ho týmto rozhodnutím čaká. Musel totiž vymiesť 1291 mestských komínov, z toho 642 prízemných, 638 poschodových, 19 viacposchodových domoch s ústredným vykurovaním. 

Mesto Poprad /* sa udelením koncesie okresným úradom cítilo poškodené a tak začalo pátranie po archívoch a inštitúciách. Právnici zisťovali údaje aj v ústrednom archíve v Budapešti, kde bolo zistené, že Poprad až do roku 1870 nebol v zozname majiteľov „reálneho kominárskeho práva. V uvedenej veci sa intervenoval aj vtedajší vládny komisár Štefan MNOHEĽ, pátranie však bolo neúspešné. Rok 1942 bol uzavretý tým, že mesto Poprad nemalo zvláštne kominárske právo, ale toto bolo súčasťou regálnych a reálnych práv, ktoré prislúchali mestu.

    Až po skončení II.svetovej vojny, v roku 1948, sa všetky právne kľučky k vyriešeniu sporu navždy  pretrhli. Po tomto roku sa po zoštátnení totiž remeselníci, živnostníci museli zriecť svojích starých regúl. Tak skončila aj živnostenská anabáza kominárskeho majstra Ernesta BEVILAQUA. Neskôr v roku 1953 sa kominárčina stala súčasťou štátneho podniku Komunálne služby, ale už bez starého kominárskeho majstra.

    Záverom len toľko, môj otec Eugen Bevilaqua, ako najmladší syn mal prevziať žezlo po svojom otcovi, nastúpil preto k nemu za tovariša  - v roku 1948 sa však po znárodnení všetko zmenilo, tým samozrejme skončila aj jeho nádejná profesia kominárskeho majstra, a možno aj moja ...

/* zdroj: PhDr. Zuzana Kollárová – Švorcová , Štátny okresný archív Poprad

   Rodinné foto z r.1942 (hore zľava - Ernest, Eugen, Ladislav, dole Katarína, Marta a Ernest)

    Ernest Bevilaqua  sa oženil 20.9.1920 s Katarínou Tatarkovou so Spišského Podhradia, kde ju ako kominársky tovariš aj spoznal. Sobáš bol uzavretý v Spišskom Podhradí pred svedkami Štefanom Vojčíkom a Valentom Tatarkom.  Mladá rodina sa kôli práci v  roku 1923 presťahovala do Spišskej Soboty, kde najprv bývali v podnájme u p. Šimčáka, neskôr u  p. Jakubca. Postupne sa im narodili štyri deti. Synovia Ladislav (1921), Ernest (1923-1974), Eugen (1924) a dcéra Marta (1926-1993).

     V roku 1932 sa  celá rodina presťahovala do novopostaveného rodinného domu v Poprade,  Dlhá ulica (neskôr Hviezdoslavova). V pivnici rodinného domu boli zriadené dielne a príslušenstvo pre výkon kominárskeho remesla. V tej dobe starý otec ako živnostník zamestnával 3-4 pracovníkov a vychoval tak aj budúcich kominárskych odborníkov (napr. Olšavský, Gerhárdt, Vojčík). Ernest Bevilaqua bol mimoriadne pracovitý a zodpovedný. On sám pracoval s veľkým elánom, mal výborné organizačné schopnosti. Veľa práce urobil aj  v prospech mesta, keď založil a dlho viedol Dobrovoľný hasičský zbor v Poprade, ktorý kompletne sám technicky vybavil. Bol dlhoročným členom Farskej rady a člen Bankovej rady Ľudovej banky v Poprade. Bol mimoriadne komunikatívny a spoločenský, takže si získal pomerne veľký okruh známych. Napr. bol veľmi dobrým priateľom vtedajšieho správcu fary a neskoršieho vládneho komisára Dr. Štefana Mnoheľa. Mal rád dobré vínko, rád hral kartovú hru preferans. Výborne hral  kolky,  kde bol uznávaným preborníkom. V kolkoch vyhral aj viacero cien napr. visiace nástenné hodiny, porcelán a iné. Výborne ovládal slovom a písmom okrem slovenčiny aj nemčinu a maďarčinu.

     V roku 1925 musel urobiť Ernest Bevilaqua veľmi závážne rozhodnutie. V zmysle zákona o naturalizácii štátneho občianstva Československej republiky,  získal Ernest Bevilaqua pre seba a celú svoju rodinu, rozhodnutím Ministra Česko-slovenskej republiky s plnou mocou pre správu Slovenska tzv. „Naturalizačnú listinu“ ev.č. 22280 /1925 o štátnom občianstve republiky Československej, čím mu zaniklo dovtedajšie príslušenstvo k štátu Kráľovstva Italského, obce Meduna. V zmysle tejto listiny zložil na Župnom úrade v Lipt. Svätom Mikuláši, dňa 17.8.1925 aj štátoobčiansku prísahu. Následne 3.3.1933 mu bolo vydané aj „Osvedčenie s ev.č.24/1933“ o štátnom občianstve republiky Československej.

      V roku 1941 čakal Ernesta Bevilaqua ďalší vážny problém. Musel získať mimoriadne dôležité dokumenty svojich prarodičov a svojho otca  z Talianska, z nutnosti dokázať, že rodina nie je židovského pôvodu – v zmysle zákona č.198  Slovenskej republiky. Tieto dôležité dokumenty pravdepodobne pre Ernesta Bevilaqua  zabezpečil pán Juraj Farkaš z Budapešti, vnuk Giuseppa Miglierina, keďže ten išiel do Talianska z tých istých dôvodov - zabezpečiť potrebné doklady pre rodinu Miglierina (žijúcej v Poprade). Uvedené opisy z novembra 1941 nakoniec poslúžili tomu, aby Ernest Bevilaqua získal potvrdenie Obecného notárskeho úradu pre mesto Poprad, dňa 4.5.1944 pod.ev.č. 2806/1944, že nie je žid alebo židovský miešanec. Dokázal teda, že je kresťanského pôvodu.

              Počas SNP preukázal Ernest Bevilaqua mimoriadne veľké hrdinstvo a odvahu, keď prevzal od vtedajšieho riaditeľa Ľudovej banky Pavla Boroňa sto tisíc slovenských korún a tieto v tajnosti (cestoval železnicou)  odniesol a  odovzdal slovenským povstalcom v Ružomberku. Práve pre svoj zásadový postoj k vtedajšej politickej situácii natrvalo prerušil všetky svoje rodinné styky so svojím mladším bratom Tobiášom v Sobranciach (s ktorým si dovtedy veľmi dobre rozumeli) ako zásadný nesúhlas s jeho politickými názormi a jeho vstupom do Hlinkovej gardy.

    Po skončení II.svetovej vojny, v roku 1948, sa museli všetci živnostníci po zoštátnení zriecť svojích regúl. Tak musel urobiť aj Ernest Bevilaqua, nikdy sa však s touto udalosťou nevyrovnal. Za jeho politické postoje, ako „nepriateľ ľudu“, bol aj potrestaný, keď musel ísť na dva mesiace na nútené práce k tzv. „čiernym barónom“. Vďaka intervencii svojho budúceho zaťa podplukovníka Jozefa Troszoka (v tom čase totiž zastával dôležitý post v ČSL armáde), však bol oslobodený a rehabilitovaný.

         Ernest Bevilaqua zomrel 1.8.1975 po krátkej ale ťažkej chorobe v liečebni vo  Vyšných Hágoch, pochovaný je na cintoríne Poprad Veľká.

 

 Katarína BEVILAQUA (rod. Tatarková)   (1901 – 1993)  (moja stará mama) sa narodila 2.4.1901 v Spišskom Podhradí v rodine stolára.  Mala iba základné vzdelanie - ľudovú školu. Celé svoje detstvo prežila v Spišskom Podhradí. Tu sa zoznámila aj so svojím budúcim manželom. Z rozprávania viem, že to vraj bola láska na prvý pohľad. Po svadbe bola vždy obrovskou oporou svojho manžela Ernesta BEVILAQUA, vo všetkých obdobiach ich spoločného života, aj napriek tomu, že celý život bola iba domácou. Bola to nesmierne obetavá manželka, ktorá sa najväčšou mierou podieľala na výchove 4 detí. Po presťahovaní do nového rodinného domu v Poprade to bola ona, ktorá mala na pleciach všetku starostlivosť o domácnosť a výchovu detí. Zvládala aj starostlivosť o kominárov, umiestnených v suteréne rodinného domu.

    Bola vynikajúcou kuchárkou. Mala veľkú charizmu láskavej ženy s nekompromisným postojom pre spravodlivosť. Počas prechodu frontu prijala napr. dve rodiny úprchlíkov z Prešova a viacero mužov, ktorí utekali z frontu  po rozbití Východnej Slovenskej divízie.

  

    Celý život prežila po boku svojho manžela, tak ako si to vzájomne prisahali - v láske, vzájomnej pomoci a porozumení. Ich manželstvo bolo vzorné, spolu vybudovali základy rodinného kruhu, ktorý bol pre nás všetkých vždy oázou pokoja a rodinnej pohody. Tak ako žila aj zomrela, vo svojom obľúbenom kresle pod oknom vo svojej kuchyni, kde poobede tíško navždy zaspala. Zomrela 21.4.1993, teda ako 92 ročná, pochovaná je vedľa svojho manžela, tiež na cintoríne Poprad-Veľká.