Odkiaľ pochádzame   (rodinná vetva R1)  - 

Pietro BEVILACQUA (1855-1924), taliansky kamenár

 

    Pietro BEVILACQUA, pochádza zo severotalianskej dedinky MEDUNO, nachádzajúcej sa v dnešnej provincii Piancavallo (v minulosti  provincia UDINE). Dedinka Meduno sa nachádza na úpätí severotalianských Álp, na brehu rovnomennej riečky Meduno, neďaleko jazier Lago di Tramonti a Lago di Selva, asi 30 km západne od mesta UDINE. Dedina Meduno je známa aj svojou históriou. V dedine sú aj dve významné stavby. Kostol  „Chiesa di Santa Maria Maggiore“, kde sú zachovalé stropné fresky od nášho slávneho menovca Giovanni Carlo BEVILACQUA (1775-1849) z roku 1838, ktoré však boli počas zemetrasenia v r. 1967 značne zničené. V tomto kostole  bol pokrstený aj Pietro Bevilacqua a jeho rodina. Druhou známou stavbou sú ruiny starej osadlosti „Castrum Meduni“. Meduno bolo totiž v XI až XII storočí svojou polohou strategicky významnou vstupnou  bránou do horskej oblasti Tramontino.

 

     O príbuzných v Taliansku sa mi nepodarilo doteraz získať žiadne overené informácie. Možno aj preto  sme spolu s manželkou v roku 2008 počas našej  dovolenky navštívili aj MEDUNO - rodisko môjho pradeda. Počas troch dní sme si pozreli všetku históriu aj všetky zákutia tejto severotalianskej dediny na prahu hoskej oblasti Tramontino. Našli sme mnoho dôkazov, že tu žilo a asi aj určite ešte žijú rodinný príslušníci nášho rodu BEVILACQUA. Vzhľadom na jazykovú bariéru (taliansky nevieme a samotný taliani v tejto oblasti angličtinu veľmi nepreferujú) sme však žiaden osobný kontakt nenaviazali.  Na miestnom cintoríne je však mnoho rodinných hrobov s priezviskom BEVILACQUA potvrdzujúcich, že táto rodina má v tejto oblasti naozaj silné korene. Spolu s mojím starším synom Petrom (ktorý sa veľmi aktívne zapojil do študovania histórie rodostromu) sa pokúšame nadviazať písomné kontakty s miestnou farnosťou, kde sú určite uložené dôležité dokumenty pre ďalšie štúdium rodostromu.

 

Článok z katolických novín z farnosti Meduno (2008), kde bola uverejnená informácia o hľadaní príbuzných Pietra BEVILACQUA

 

    O zakladateľovi rodu Pietrovi BEVILACQUA na Slovensku  vieme naozaj veľmi málo. Zachovali sa len ústne informácie od jeho zamestnávateľa. Narodil sa 20.9.1855 v severotalianskej dedinke Meduno, vo vtedajšej provincii Udine. O jeho mladosti a o jeho možných súrodencoch zatiaľ nevieme skoro nič. Na Slovensko prišiel v období rokov 1885-1888 v skupine kamenárov vedených Giuseppem MIGLIERINA, ktorý tu  získal  zákazky na kamenárske práce pri výstavbe mostov a tunelov nových budovaných železníc.

   Pietro BEVILACQUA sa ako kamenár pohyboval po celom hornom Uhorsku,  pracoval  hlavne na kamenárskych zákazkách pri výstavbe železníc a fyzicky v miestach, kde boli vhodné travertínové alebo vápencové lomy.   

  • Určitý čas  žil a pôsobil  v Süttó (dedinka na pravom brehu Dunaja blízko Komárna), kde sa nachádza najvýznamnejší veľký travertínový lom v Maďarsku.
  • Dlho žil a pôsobil aj v blízkom okolí Trenčína (Dobrá, Dolná Súča), kde boli síce významovo menšie lomy, bol tu však dobrý zdroj kameňa spolu s vápencovým lomom v Trenčianskom (Hornom) Sŕní pre výstavbu tzv. Vlárskeho železničného priesmyku do ČR. Okolo roku 1883 sa tu v Alszó Szucsa (Dolná Súča) zoznámil so svojou budúcou manželkou Barbarou Reif. Dokonca je viac ako pravdepodobné, že Pietro bol v tom čase podnájomníkom u Barbarinho otca, dedinského židovského kupca/obchodníka, vlastniaceho v dedine malý hostinec. Tu v Alsó Szucsa, teda v rodine Barbariných rodičov sa im narodilo postupne aj viacero detí (Petrus, John, August) a tu boli zrejme deti v mladosti matkou a starými rodičmi aj vychovávané.
  • Krátko žil a pôsobil aj v Sološnici (Széles Kút) neďaleko Malaciek, tu tiež pracoval ako kamenár počas výstavby železničných tratí na Záhorí (napr. Zohor – Plavečský Štvrtok), kde bol tiež významný kameňolom. Čo je však dôležitú, tu v Széles Kút 17.5.1891, ale až po nutnom predchádzajúcom
    konvertovaní Barbary na kresťanskú vieru (7.2.1891 pokrstená na Máriu), uzavreli Pietro Bevilacqua a Mária Reif zákonité manželstvo.
  • Neskôr sa s manželkou už natrvalo usadili v Spišskom Podhradí kde dlhodobo pracoval v travertínovom lome na  Dreveníka v blízkosti Spišského hradu. Travertín bol používaný ako základný stavebný materiál pri výstavbe mostov, tunelov na železničnej trati Košice-Bohumín a neskôr na výstavbu mohyly M.R.Štefánika na Bradle

 

Až v r.2016 po digitálnom sprístupnení cirkevných archívov Uhorska (Slovakia Church and Synanogue Books, 1592 - 1910),   som sa dostal k originálnym opisom  a údajom z matrík. Až tieto informácie trošku odkryli a doplnili doteraz absolútne nepoznanú históriu života a spolužitia Petra Bevilacqua a jeho manželky Márie Reif. Nové dôkazy dokonca poodkryli viaceré prekvapujúce informácie o ktorých sme doteraz naozaj nevedeli. Napríklad sme nevedeli,  že Pietro Bevilaqua a Mária Reif mali pred svadbou až 4 nemanželské deti (v matrike zápis – illegal), dokonca o prvých dvoch (Mária a Petrus) sme doteraz nemali ani len tušenie – zomreli totiž ako malé deti. V tom čase to však nebola žiadna výnimočnosť. Úmrtnosť detí bola v tom čase naozaj mimoriadne vysoká (niektoré historické údaje tvrdia, že až 40%). Čo je však taktiež veľmi zaujímavé skôr narodené "nemanželské"  deti John aAugust boli, po zákonitom uzavretí manželstva Pietra a Márie v r.1891, dodatočne legalizované ako "manželské". Svedčia o tom dodatočné zápisy v matrikách narodenia oboch detí z r.1907.

 

   Veľmi dôležitá, ale 100% potvrdená informácia je, že Mária je pôvodom židovka, narodila sa ako Barbara REIF svojím židovským (Israelita) rodičom (Mauritius a Rosina REIF) v r.1865 v Alsó Szucsa (Dolná Súča) pri Trenčíne, kde žili a kde jej otec bol kupcom/obchodníkom (zápis v matrike – mercator).

        Čo je však taktiež veľmi dôležité, Mária bola slovenskej národnosti (nie maďarskej ako sme si doposiaľ mysleli). Táto informácia zároveň jednoznačne vysvetľuje prečo všetky deti Pietra Bevilacqua a Márie Reif boli vychovávané v slovenskom jazyku. Je to veľmi dôležité, pretože v tom čase v Uhorsku sa povinne všetci učili len maďarsky aj keď mnohí vedeli aj nemecky (hlavne na Spiši). Práve príslušnosť k Judisch viere bolo dôvodom, prečo sa Pietro a Mária zosobášili až tak neskoro - v roku 1891. Mária musela totiž najprv konverovať na katolícku vieru,  to sa udialo 7.2.1891, kedy bola Barbara pokrstená na Máriu REIF. Zaujímavosťou je aj to , že v tom čase bola v 7 mesiaci tehotenstva, o dva mesiace neskôr sa im v Széles Kút (Sološnica) narodil syn August. Až následne o ďalšia dva mesiace sa obaja zosobášili - 17.5.1891 taktiež v Széles Kút (Sološnica). 

 

Aj podľa miest naradenia jeho detí je vidieť ako sa Pietro Bevilacqua so svojou rodinou presúval za prácou po celom hornom Uhorsku.

  • V Süttó v Maďarsku sa im 14.9.1884 narodila ako prvá "nemanželská" - dcéra Mária (zomrela ako malé dieťa).  
  • V Alsó Szucsa (Dolná Súča) sa im 19.6.1887 (pokrstený 3.7.1887) narodil ako druhý v poradí "nemanželský" prvý syn Petrus, zomrel ako 9 mesačný - 11.3.1888.
  • V Alsó Szucsa (Dolná Súča) sa im 27.1.1889 narodil druhý syn (v poradí 3 dieťa) Joannes (John). Po vysťahovaní zo Slovenska (1919) žil s rodinou v Johnstowne (USA), kde aj zomrel 31.8.1959 . Narodil sa taktiež ako "nemanželský", podľa zápisu v matrike bol však 30.11.1907 dodatočne  legálne uznaný za syna Márie a Pietra BEVILAQUA. zomrel 31.8.1959  v Johnsowne (USA).
  • V Széles Kút (Sološnica) sa im 24.3.1891 narodil tretí syn (v poradí 4 dieťa) Augustinus (August). Po vojne odišiel do Talianska, neskôr do Francie, kde sa s celou rodinou natrvalo usadil. Tu aj v Lambersart 7.4.1964 zomrel. Narodil sa taktiež ako "nemanželský", podľa zápisu v matrike bol však dodatočne 7.12.1907 legálne uznaný za syna Márie a Pietra BEVILAQUA, zomrel 7.4.1964  v Lambersart (Francia)
  • Taktiež v Széles Kút (Sološnica), po predchádzajúcom konvertovaní Márie na katolícku vieru sa Pietro a Mária oficiálne zosobášili - 17.5.1891
  • V Süttó (Maďarsko) sa im 12.2.1893 narodila už legálne ("manželská" ako aj jej ďalší súrodenci) druhá dcéra (v poradí 5 dieťa) Angela (Anna Vojčíková), zomrela v  roku 1964  v Spišskom Podhradí (Anna Vojčíková)
  • V Dobrej pri Trenčíne  sa im 24.1.1895 narodil štvrtý syn  (v poradí 6 dieťa) Ernestus (Ernest – môj strý otec), zomrel 2.8.1975 v Poprade
  • V Spišskom Podhradí  sa im 7.3.1898 narodilo posledné dieťa - piaty syn (v poradí 7 dieťa) Tobias, zomrel 1.11.1973 v Ried Im Inkreis (Rakúsko).  

       

   

   Z ústnej informácie od p.Márie Gábelovej rod. Miglierina (osobne som sa s ňou stretol v Bratislave cca v r.1985), najdlhšie žijúcej pamätníčky rodiny Pietrovho zamestnávateľa však vieme, že sa Pietro Bevilacqua o vlastnú rodinu veľmi nestaral. Bol veľký sebec, žiarlivec a zrejme aj rád holdoval alkoholu. Potom často
bil svoju manželku aj svoje deti. Traduje sa dokonca informácia, že v čase keď obedoval, deti pod stolom čakali čo im podhodí.... Pani Gábelová si veľmi dobre spomína, že jej otec Paolo Miglierina, ako jeho šéf, často Pietra za toto správanie káral a upozorňoval, že príde o prácu. Pietro rodinu neskôr podľa nepotvrdených informácií celkom opustil.  Jeho vlastné deti preto stratili oňho záujem, životom sa museli totiž prebíjať sami, bez otcovej pomoci. Pri spomienkach a rozhovoroch o ňom s mojím starým otcom, ktorý o ňom sám nikdy nerozprával, cítil som až jeho osobnú nenávisť k vlastnému otcovi.

 

     Z Pietrových detí sa kamenárstvom živil len syn August, po ukončení I.svetovej vojny* odišiel do rodiska otca do dedinky Meduno v severnom Taliansku. Tam sa ako jediný po otcovi vyučil kamenárom. Nakoniec sa starší súrodenci po ukončení vojny navždy rozišli do ďalekého sveta. Každý išiel svojou vlastnou životnou cestou, doslova sa to týka najstarších súrodencov Johna (USA) a Augusta (Francia). Mladší súrodenci Ernest, Angela a Tobias žijúci s matkou v Spišskom Podhradí mali spolu veľmi dobré vzťahy. Aj neskôr, keď už mali vlastné rodiny sa vždy pravidelne navštevovali. Ernest a Tobiaš boli dokonca spolu v učení za tovarišov - kominárov u majstra Munnicha v Spišskom podhradí. Ernest po vyučení získal koncesiu ako kominársky majster v okrese Spišská Sobota, Tobiáš získal koncesiu ako kominársky majster v okrese Sobrance. Vzťah medzi súrodencami sa však zásadne zmenil, keď brat Tobiaš vstúpil počas Slovenského štátu do Hlinkovej gardy. Ernest Bevilaqua natrvalo pre jeho zásadný politický nesúhlas s týmto krokom prerušil s bratom Tobiášom a jeho rodinou navždy všetky rodinné styky... Na záver treba povedať, že bratia John, August a Ernest aj napriek veľkej odlúčenosti dlho udržiavali medzi sebou písomný styk, aspoň takto na diaľku sa vzájomne podporovali.

 

   O poslednom úseku života Pietra Bevilaqua toho veľa nevieme. Starý otec nebol ochotný o ňom rozprávať,  jeho deti (môj otec, strýko a teta) si naň zasa nepamätajú. K zmene priezviska BEVILACQUA na BEVILAQUA došlo zrejme pri nekvalifikovaných prepisoch mena  (chybným prepisom) na prelome storočia, dôkazom neznalosti je aj osobný podpis nášho pradeda, ktorý sa vo svojej pracovnej knižke podpísal menom Bevilaqua.. Pracovná knižka, v tom čase povinná, bola vydaná v maďarčine (Rakúsko-Uhorsko) v roku 1919, avšak na správne priezvisko Bevilacqua Péter .

 

 

 

   Doteraz nevieme kde a kedy Pietro zomrel. Jeho manželka Mária žila až do svojej smrti (vieme to len z ústnej informácie) v r.1927 v Spišskom  Podhradí. Bohužiaľ doteraz nevieme kde sú obaja  pochovaní. Posledný pracovný záznam je v jeho prac knižky z 12.6.1920

 

*Pozn: Dlho som sa snažil zistiť ako to bolo počas I svetovej vojny, prečo synovia Pietra "nebojovali", prečo neboli v žiadnej armáde, keď vekovo už spĺňali kritéria na vstup do armády. V roku 1914 mal John 25 rokov (už bol ženatý a mal syna), August 23 rokov, Ernest 19 rokov, Tobiáš 16 rokov. Pravdou však je, že veľmi nemali za koho bojovať. Žili a bývali síce v hornom Uhorsku (samozrejme že Rakúsko-Uhorsko bola hlavná krajina vojenského konfliktu), mali však oficiálne po otcovi "talianske" občianstvo, takže za Rakúsko-Uhorsko bojovať nemuseli a keďže nežili ani v Taliansku nemuseli bojovať ani v talianskej armáde. A to je hlavný a jediný dôvod, čo ich uchránilo pred bojmi v I.svetovej vojne.